V posledných dňoch som si zvlášť všimol dve témy, ktoré majú čosi s Cirkvou spoločné. Vyjadrenie ku krížom v škole a vyjadrenia k súťažiacej v Superstar Dominike Starej. Kým s krížmi, symbolmi kresťanstva, sa urobil „krátky proces“ – zakázali sa v talianskych školách, vyjadrenia k Dominike akoby naberali na sile. V prvom prípade, ako to povedal hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi SJ, sa kríž stal dôvodom popretia historickej, kultúrnej a duchovnej identity talianskeho národa. V druhom prípade sa popiera možný život s Bohom a podľa Desatora. Myslím, že výstižne rozhodnutie Štrasburgského súdu  okomentovala vo svojej deklarácii Konferencia nemeckých biskupov. Tá vyhlásila, že náboženská sloboda neznamená slobodu od náboženstva a nesmie sa meniť na všeobecné zamedzovania náboženských práv. Myslím, že aj v prípade Dominiky Starej ide o nepochopenie pojmu sloboda. Tým, že žije ináč ako niektorí, neznamená, že žije v neslobode. Platí tu, že to, čím je ona, iné, iní už nemôžu byť a čím sú ony a oni, ona môže byť kedykoľvek.

Keď sa ma pred pár týždňami pýtali, či prajem Dominike Starej prvenstvo v súťaži, povedal som, že nie a pritom na prvú trojku podľa mňa má. Ja jej prajem totiž čosi iné a myslím, že aj trochu viac: „Víťazstvo v obhájení si života s Bohom!“  Nerobím si ilúzie a nerobím z nej sväticu. Má život, pokušenia a isto aj pády pred sebou. Tomu sa žiaden človek nevyhne. Jedno je však isté, je povzbudzujúce, ako sa dnes hlási ku kresťanstvu v prostredí, ktoré by ho najradšej pochovalo.